Navrhuje módne oblečenie, ale okrem toho ako bude vyzerať, stále myslí na jeho funkčnosť a pohodlnosť pri nosení. Tretí rok študuje a tvorí v zlínskom Ateliéri Dizajnu Oděvu, jej outfity obliekali tanečníci Anity Soul alebo Melánia Kasenčáková, modely mala na prehliadkach FashionLIVE! v Bratislave minulý aj predminulý rok.
Tvrdí, že ľudia na Slovensku sú menej otvorení novým štýlom a má pocit, že sa nechcú vzdať zabehnutých zvykov v obliekaní. Dospievanie v Krtíši jej dalo základy kreativity a vynaliezavosti. V prvom rozhovore blogpost seriálu o veľkých ľuďoch z malého mesta vám predstavujem Vivien Babicovú.
Vivien, navrhovanie oblečenia je veľmi špecifická oblasť. Doviedlo ťa k tomu tvoje prostredie z detstva, keďže tvoja mama sa šitiu a móde taktiež venovala?
V detstve som s mojou mamou skoro nikdy nešila. Šiť som sa naučila na Škole dizajnu v Bratislave, kde som študovala pomaturitné štúdium. Skôr som vyrábala nejaké veci, drobnosti pre priateľov. Tým sa vo mne prebudila tá kreatívna činnosť a tvorba všeobecne. Viedol ma k tomu príjemný pocit z obdarovania a videla som vo vlastnoručne vyrobených veciach vysokú pridanú hodnotu – boli to jedinečné veci, originály. Postupne som si začala zdobiť oblečenie rôznymi doplnkami. Tam to začalo. Mala som asi trinásť rokov.
Kedy nastal prerod od záľuby ku profesionálnej tvorbe?
Postupne som si uvedomovala, že by som chcela niečo vytvárať a umelecky sa vyjadrovať. Aj napriek tomu som išla na prijímačky na históriu. Nebolo to však na škodu, zistila som, že keby sa mám venovať histórii ako priorite svojich dní a odevnému dizajnu len ako koníčku, tak by som nebola taká šťastná, aká som teraz.
Foto – Vivien Babicová – osobný archív
Začala si teda s kreslením návrhov outfitov?
Ja som nemala absolútne žiadny vzťah ku kresbe a začala som si ho budovať až vtedy, keď som zistila kritériá prijímacích skúšok na školu do Zlína. Musela som sa naučiť figurálnu kresbu a portrét. Začala som chodiť na hodiny kresby. U nás v Krtíši.
Cesta k tvojej aktuálnej podobe nebola klasická vysokoškolská. Po skončení gymnázia si nenastúpila rovno na vysokú školu.
Nenastúpila som hneď po gymnáziu. Aj napriek tomu, to že na vysokú školu pôjdem bolo úplne samozrejmé a nespochybňovalo sa to. U nás doma existovalo akési presvedčenie, že pôjdem študovať históriu alebo právo. Právo prevyšovalo, pretože som bola snaživá a nerobilo mi problém učiť sa. Až keď som neskôr začala riešiť výber vysokej školy, zamyslela som sa nad tým, prečo by to tak malo byť, prečo by som mala študovať právo? Aj keď možno aj v tej oblasti by som si našla cestu realizácie.
Ako bolo prijaté tvoje rozhodnutie študovať módu a odevný dizajn?
Nebolo to nejaké radikálne rozhodnutie. Do výberu vysokých škôl som len zaradila odevný dizajn a povedala som si, že popri spomínaných prijímačkách na históriu by som skúsila aj módu. Prihlášku na históriu som si dala na Karlovu univerzitu v Prahe, kde ma nevzali. A aj keď ma na prvýkrát nevzali ani na odevný dizajn, nikto to nebral ako tragédiu. Stále sa hľadali alternatívy.
Teraz sa tomu prístupu rodičov a rodiny celkom aj čudujem, pretože keď si mám predstaviť, že mám svoje dieťa pustiť na dráhu po škole, chcela by som mať nejakú záruku, že sa bude vedieť uživiť. Že minimálne bude mať nejaké remeslo v rukách. Čudujem sa tomu hlavne preto, že nikto z mojej rodiny nepôsobil v artovej sfére. Mali vo mne veľkú dôveru a nechali to na mňa.
Kolekcia oblečenia značky Vivien Babicová. Foto – Vivien Babicová – osobný archív
„Myslím si, že v českom školskom systéme je viac peňazí. Alebo sa s nimi účelnejšie narába.“
Keď som do vyhľadávania na Facebooku dal tvoje meno, zobrazili sa mi príspevky, v ktorých tvoje meno figurovalo s takými, ako sú Melania Kasenčáková alebo Anita Soul. Dva roky po sebe si mala prehliadku svojich modelov (v rámci vášho ateliéru) na FashionLIVE! v Bratislave (v roku 2015 a 2016) a následne sa objavili v magazíne EMMA. Aj napriek tomu, že pôsobíš v odevnom dizajne len tri roky, máš za sebou už viacero úspešných spoluprác. Na čo z toho si najviac hrdá?
Som hrdá na to, že rôzni fotografi a ľudia z módneho sektora vnímajú moje meno alebo sledujú moje dizajny a prehliadky. To ma často krát až zaskočí. A teší ma tiež to, keď mi ľudia hovoria, že očakávajú moje nové dizajny, alebo si odo mňa pýtajú rady. To je veľké zadosťučinenie, ale taktiež aj zodpovednosť.
Zo spomínaného uverejnenia môjho modelu z FashionLIVE! 2015 ako titulnej fotografie editoriálu k danému eventu v magazíne EMMA mám taktiež veľkú radosť. Po tomto momente si ma ľudia z prostredia módy začali viac všímať a nadviazala som kontakty napríklad s Barborou Heribanovou. Je veľmi inšpirujúce rozprávať sa s takýmito ľuďmi.
Titulná fotografia k reportu z FashionLIVE! 2015 v magazíne EMMA, pre ktorú bol zvolený jeden z Vivieniných modelov predstavených na tomto podujatí. Foto – Branislav Šimončík
Sú návrhári z vášho ateliéru podobne úspešných tak ako ty?
Áno, sú.
Ste silný ročník?
Sme, ale aj starší sú veľmi dobrí. Myslím si, že tým ľuďom, ktorí pracujú v ateliéri, komunikujú spolu, sú súčasťou komunity a nepracujú separovane doma, sa oveľa viac darí a veľa sa učia.
Komunita je teda pre tvoju tvorbu dôležitá?
Určite áno. Ľudia sa pri práci navzájom inšpirujú v rôznych smeroch, vymieňajú si názory ako pracujú s módou, ako komunikujú s klientmi, stylistami, médiami, fotografmi, modelkami. To sú veľmi cenné informácie, ktoré je možné získať len keď som v tom prostredí, keď to počujem a vnímam.
Za najväčší posun v tvorbe, živote aj v osobnostnom vklade do odevného dizajnu vďačím práve tomu, že som súčasťou tej komunity. Medzi ľuďmi, ktorí sú výborní. Často ich vidím pracovať od rána od siedmej do večera do desiatej a ráno sú v ateliéri znovu, pracujú s obrovskou vášňou. Je to veľmi motivujúce.
Študovať na vysokej škole v Českej republike podľa výsledkov prieskumu z decembra 2016 zvažuje 44% slovenských stredoškolákov v končiacom ročníku. Vnímajú lepšiu kvalitu školstva v porovnaní s tým slovenským po každej stránke. Vedela by si povedať čím to je?
Môžem to zhodnotiť len na základe rozhovorov a informácií od priateľov študujúcich na Slovensku, pretože ja osobne som na Slovensku neštudovala na vysokej škole. Na základe toho si myslím, že v českom školskom systéme je viac peňazí. Alebo sa s nimi účelnejšie narába.
Keď sa študent chce realizovať, napríklad v našom ateliéri to môže byť zorganizovanie prehliadky a vyriešenie s tým súvisiacich záležitostí, tak prostriedky na to dostane. Máme úplne optimálne podmienky na rozvoj. Keď mám záujem obetovať svoju energiu a čas, škola mi to zázemie vytvorí.
Nepripisuješ to tvorivému charakteru odvetvia, ku ktorému tvoja škola patrí?
Mám kamarátku študujúcu veterinu v Brne a ona si tiež podmienky štúdia veľmi pochvaľuje. Spomínala mi, že porovnateľné študijné odbory na Slovensku a v Čechách majú veľmi rozdielne podmienky prostredia na štúdium, vyznačujúce sa napríklad starým technickým vybavením.
Česko je nám blízke, vo všeobecnosti existuje mienka, že Čechov poznáme. Už tretí rok študuješ a teda aj žiješ v Zlíne. Prekvapilo ťa niečo na správaní Čechov?
Nikdy som nevnímala rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. Ani v správaní alebo v charakterových črtách. Vôbec som si nevyhľadávala len slovenských kamarátov, ani podvedome nie.
Vivien Babicová na FashionLIVE! 2016 v Bratislave. Foto – Vivien Babicová – osobný archív
Rozmýšľaš už nad svojou prácou ako nad biznisom.
Určite áno.
Už to teda nie je pre teba tvorba len pre radosť a realizáciou, ale rozmýšľaš pri tom aj nad tým, že výsledky tvojej práce je potrebné propagovať a predávať?
Stále mám obrovskú voľnosť vďaka zabezpečeniu od rodičov, starých rodičov a celkovo od rodiny, nemusím pri tvorbe myslieť na nutnosť predaja mojich dizajnov. Nerobím to s vidinou zisku.
Dôležitá je však propagácia tvorby. Veľa mojich spolužiakov vníma návrh dizajnov, spracovanie a obhájenie kolekcie v škole ako koniec toho procesu. Že to vtedy zavesia na štender, dajú na to obal s ich menom a koniec. Ja to ale vnímam tak, že tam sa život modelov a kolekcie len začína, že vtedy to treba nakopnúť. Riešiť fotenia a stylingy, dať to do pozornosti ľudí. Život dizajnov sa začína až ich vytvorením, práve vtedy to treba nakopnúť.
„Ľudia na Slovensku sa nechcú s módou hrať, nechcú vynikať.“
Získala si už vďaka tvojej práci nejaké peniaze?
Áno.
Dá sa odevným dizajnom živiť?
Podľa mňa sa dá.
Aj na Slovensku?
Dá. Aj na Slovensku sú úspešní dizajnéri. Majú však ťažšie podmienky. Ľudia tu nie sú zvyknutí platiť si za dizajn, pridanú hodnotu. Je to však úplne normálne, hlavne keď niektorí z nich musia riešiť niekedy až bytostné problémy.
Je v tomto rozdiel medzi Slovenskom a Českou republikou?
Myslím, že v Čechách je to trochu lepšie, čo sa týka tej finančných možností ľudí. Je to však určite lepšie z pohľadu ich otvorenosti. Niekedy mám pocit, že ľudia na Slovensku akoby nechcú opúšťať svoje zaužívané zvyky – nakupovať v H&M, Zare alebo v Mangu. Ťažšie sa im vysvetľuje, čo je nové. Dizajny vymykajúce sa zaužívaným koľajám sú často vnímané negatívne. Mám pocit, že ľudia sa nechcú s módou hrať, akoby nechceli vynikať.
Česi sú trochu viac otvorenejší. Aj vďaka samotnej Prahe, je tam veľa ľudí z iných krajín, ktorí prinášajú nové trendy v obliekaní.
Na Slovensku však cítiť zvýšený záujem o domáce značky oblečenia. Vnímaš to aj ty?
Určite. Myslím si, že sa to hýbe dobrým smerom. Ale hýbe sa to dosť pomaly.
Na menší trh domácej módy sa však dá nazerať aj z iného pohľadu – je tu väčší priestor na realizáciu.
Čo je na tvojej práci najťažšie?
Propagácia modelov je dosť náročná časť mojej práce. Na Slovensku sú ľudia zvyknutí sa dosť „kamošiť“. Znamená to, že pracujú s ľuďmi, s ktorými si navykli pracovať a tým pádom vzniká málo nových spoluprác. Často krát na úkor kvality.
Samotnej propagácii by pomohol vznik rôznych malých magazínov o móde, alebo online magazínov.
Veľa ľudí vníma módu a odevný dizajn len ako módne prehliadky s oblečením, ktoré je len ťažko možné nosiť.
Toto je presne naša práca a malo by to byť našou snahou, takéto fámy riešiť. V tom prípade ide o show. Pretože ak by dievčatá išli po móle len v tričkách a rifliach, tak to nejaká extra show nebude.
My musíme vedieť vhodným stylingom vytvoriť dobre vyzerajúci outfit, ktorý bude pohodlný a bežne nositelný do mesta, práce alebo na večierok. Je úlohou práve odevného dizajnu navrhnúť také outfity a odkomunikovať ich verejnosti tak, aby vedela ako sa dajú nosiť. Až vtedy môžeme od ľudí chcieť, aby za ne zaplatili viac, ako zaplatia za oblečenie v štandardných obchodoch.
Myslíš na to pri svojej tvorbe?
Myslím na to keď mám modely už skoro v hotovej fáze, ale hlavne keď skladám jednotlivé outfity. Vtedy myslím na to, čo sa dá spraviť pre to, aby boli outfity pohodlné pri nosení a predajné v obchodoch zároveň.
Foto – Nikoleta Roštášová
Nosievaš svoje modely?
Áno, nosievam.
Čiže si ich aj navrhuješ priamo pre seba?
Nenavrhujem si outfity cielene pre seba. Keď niečo vytvorím a hodí sa mi to, tak si to nechám. Často krát by som si chcela nechať viac svojich vecí. Ale väčšinou ich predám alebo dám do obchodu, aby sa dostali medzi ľudí. Je to asi prirodzený proces budovania vlastnej značky. Taktiež nemám čas si vytvoriť vždy ešte jednu vec navyše pre seba.
Čiže Vivien Babicová má najmenej kúskov oblečenia značky Vivien Babicová?
Presne tak (smiech). Stalo sa mi dokonca, že mi boli podarované mnou vytvorené šaty od kamarátky ktorá si ich kúpila, keď zistila, že by som si chcela také šaty ušiť aj pre seba, ale nemala som na to čas. To bolo super!
Existuje v oblasti odevného dizajnu na Slovenku a Čechách silná konkurencia?
Asi áno. Je to zrejme kvôli tomu, že na Slovensku a v Čechách je malý trh pre pomerne veľa dizajnérov.
„Slovensko nepotrebuje ročne pätnásť nových odevných dizajnérov.“
Čiže musíš o prehliadky a príležitosti na prezentáciu tvojej práce bojovať?
Človek sa musí celkovo snažiť, aby bol najlepší. V Čechách sú tri alebo štyri ateliéry, na Slovensku je jeden. Aj keby tieto ateliéry ročne „vyprodukovali“ iba piatich absolventov, tak je to pre trhy v oboch krajinách veľa. Slovensko nepotrebuje ročne pätnásť nových dizajnérov.
Stretla si sa niekedy s nekalou konkurenciou a pretláčaním niekoho modelov na úkor tvojich?
To zase nie. Ja to ale vnímam tak, že každý ti dopraje dovtedy, kým mu nešliapeš na päty. Je to ale prirodzené, lebo každý chce plniť svoju víziu.
Rátaš teda s tým, že aj tebe niekto môže raz šliapať na päty?
Stále s tým rátam. Keby zaspím dva dni, tak už mi niekto šliape na päty.
Spolupracovala si už so speváčkami a rôznymi inými umelcami. Vnímaš, že si verejne známejšia?
Ani nie. Nerobím svoju prácu s cieľom byť verejne známa. Ak však nejaký fotograf bude riešiť oblečenie na fotenie, alebo niekto bude chcieť nejaké šaty a týmto ľuďom napadne moje meno, tak to je mojim cieľom. Ak som takto známa, tak to je výborné (smiech).
Pracuješ vedome na svojom brande na sociálnych sieťach?
Spočiatku som pridávala na Facebook a Instagram fotky svojich outfitov len sporadicky, len aby som o tom dala vedieť ľuďom v mojom okolí. Súkromne. Dnes už cítim trochu takú povinnosť prezentovať svoju prácu. Nie len výsledky, ale aj proces práce na jednotlivých projektoch. Aby to malo zmysel.
„Mnoho ľudí z Krtíša si ani neuvedomuje, akú radosť by mali mať z toho, že nežijú tak rýchly život ako je tomu vo väčších mestách.“
V čom malo na teba vplyv to, že si vyrastala v Krtíši?
Naučilo ma to skromnosti. Nikdy som nežila v núdzi, ani nič podobné. Ale keďže je Krtíš miestom, kde je tých možností pomenej, naučilo ma to byť kreatívnou a vynájsť sa. Hľadať pekné kúsky oblečenia v sekáčoch, premýšľať nad oblečením a podobne. Som kreatívna a priebojná vďaka tomu, že som z Krtíša.
Malo to taktiež vplyv aj na môj profesijný rozvoj. Človek vyrastajúci v meste akým je Krtíš musí viac rozmýšľať nad voľbou vysokej školy, a či vôbec na vysokú školu pôjde, lebo tým zaťaží rozpočet svojich rodičov. Musí rozmýšľať nad získaním skúseností pre svoju budúcnosť a podobne.
Mnoho ľudí nevie, kde sa Veľký Krtíš nachádza, všeobecne je pre mnohých nezaujímavým miestom. Najlepšie to však zrejme vedia ohodnotiť samotní obyvatelia. Aké sú podľa teba nálady ľudí v Krtíši? Čo ich trápi a teší?
Často ma zaskočí, keď je niekto nepríjemný alebo sa ponáhľa. Niekedy mám chuť tým ľuďom povedať, že si neuvedomujú akí by mali byť šťastní, že nežijú tak uponáhľaní život ako inde.
Ľudí v Krtíši podľa mňa napĺňa blízkosť rodiny. Pocit, že keď sa im narodí dieťa, tak budú mať oporu rodiny a dieťa bude vyrastať v domácom prostredí. Cítia sa tam bezpečne.
Je odchod z Krtíša jediná možnosť ako získať život aký človek chce?
Nie je to jediná možnosť, ale je dôležité spoznať život aj inde. Vnímam to však tak globálne. Aj človek žijúci v Londýne by mal zistiť ako sa žije v inej krajine. V pokojnejšom meste, so slnečným a stálejším počasím, kde sú obchody v nedeľu zatvorené. Ak to Londýnčan nemá záujem zistiť, tak aj on je o niečo ochudobnený.
Foto – Nikoleta Roštášová
Rozmýšľala si niekedy, že by si robila svoju v práci v Krtíš?
To úplne nie. Mám však sen mať prostriedky na to, aby sa raz nemusel predať dom mojich starých rodičov. Chcela by som si ho nechať ako miesto, kam sa budem vracať na leto, kde budem oddychovať.
Ako by si mohla pomôcť svojmu domovskému mestu?
V ateliéri sme uvažovali nad spoluprácou s menej rozvinutými regiónmi vo forme zakladania dielní alebo ateliérov. Tam, kde sú ľudia dlhodobo nezamestnaní. Často sú ešte práve v týchto regiónoch odevné školy, závody alebo firmy. To je aj presne prípad Krtíša. Veľa ľudí chce robiť dizajn, naopak, je málo krajčírok a krajčírov. A tí, s ktorými spolupracujeme teraz, už začínajú odchádzať do dôchodku. V takýchto ateliéroch by sa stredoškoláci naučili pracovať s látkami a získali by praktické skúsenosti pre špecifické šitie a spoluprácu s odevným dizajnérom. Po škole by mohli pracovať v ateliéroch na plný úväzok.
Ako by si argumentovala mladým ľuďom z Krtíša, ktorí tvrdia, že kvôli tomu kde žijú nemajú možnosti na dobrú, zaujímavú a kreatívnu prácu a na život aký si predstavujú?
Že by si mali uvedomiť, že dnes žijeme v dobe neskutočne jednoduchej dostupnosti informácií a znalostí. Vďaka tomu sa môžu všeličo naučiť, následne tvoriť alebo sa inak realizovať a aj to sprostredkovať verejnosti. Nezáleží pri tom, kde žijú.
Ako často chodíš domov?
Približne raz za mesiac. Väčšinou to spojím s cestou na nejakú akciu na Slovensku.
Vidíš nejaký pokrok týkajúci sa Krtíšskeho okresu?
Začínajú sa angažovať mladí ľudia vo verejnom živote. Veľmi pozitívne hodnotím podujatie Štart-Ups po Krtíšsky, ktoré zorganizoval Martin Čapliar spolu s ďalšími ľuďmi nie len z nášho okresu, ale z celého Banskobystrického kraja. Bolo veľmi príjemné počúvať názory úspešných ľudí z nášho okresu. Takýchto podujatí je potrebných stále viac.
[slideshow_deploy id=’884′]
Vivien, ďakujem za tvoj čas a spoluprácu, nech sa ti naďalej darí!
Vivien nájdete na Facebooku aj Instagrame.
Ak sa ti rozhovor páčil, do boxu nižšie zadaj svoj email a každý ďalší nový článok dostaneš medzi prvými ;).
Vivien si super ❤️ Držím palce!