Stojím vonku, prekračujem z jednej nohy na druhú, už mi je naozaj zima. Ale v nedeľu bude mama robiť rezne. Minulý týždeň sa mi už neušlo, tak musím čakať. Snáď prídem za chvíľu na rad. O šiestej ideme na námestie, už tretí krát tento týždeň…
Začína snežiť a z desiatich prstov na rukách si cítim už len tri. Posledné dve panie predo mnou a dostanem sa dnu. Cez zahmlené okno výkladu vidím, že vnútri je ešte asi päť ľudí. Je štvrť na šesť. Rad sa hýbe veľmi pomaly. Tu sa zrejme nikto na námestie neponáhľa…
Prešlo dvadsať minút, ja som prešiel dverami mäsiarstva, ale vidím, že to čo som chcel už nie je. Možnosť spýtať sa vedúceho, či mu naozaj neostalo aspoň kilo karé rýchlo potlačím a letím domov. Musím sa lepšie obliecť. Celý som premrzol a toto bude dlhá noc.
Doma otváram dvere a rýchlym oznamom dám vedieť, že som mäso nedostal. Nikto sa nečuduje, už je to takto tretí týždeň za sebou. Vletím do svojej izby, pod tričko si dám tielko, na to tričko ďalšie tričko a pod hrubý sveter mikinu. Rukavice, šál a som pripravený. Mama so sestrou sa už obúvajú. Nesmieme zabudnúť kľúče!
Sneží hustejšie. Už sa to aj drží. Na námestie to máme celkom ďaleko, ale nevadí, hlavne že tam budeme. Rýchlym krokom sa približujeme. Čím sme bližšie, tým stretávame viac ľudí. Študentov, mladých ľudí, starších ľudí, rodiny. Aj rodiny s deťmi. Už počujeme hlasy z reproduktorov.
Nikdy som nebol pri mori
Tá masa ľudí ma ohromí. Nikdy predtým som nevidel toľko ľudí pokope. Atmosféra ma hneď pohltila. Dav kričí: „Slo-bo-du! Slo-bo-du! Slo-bo-du!“. Pridávam sa aj ja. Mama so sestrou tiež. Prihovárajú sa nám známi ľudia z mesta, hrá kapela. Spievame všetci.
Všetci chceme slobodu. Slobodu cestovať, čítať a písať. Ja hrozne chcem počúvať zahraničnú hudbu. Z Anglicka, z Ameriky, z Nemecka, zo všade! Mama by chcela, aby šla sestra na výšku. Ja to už asi nestihnem, odmietol som vstúpiť do strany. Mám dvadsať šesť, sestra dvadsať štyri. Mama štyridsať štyri. Nikto z nás v živote nevidel more. A Balaton sa naň len podobá…
A aj preto, ak bude treba, prídeme aj zajtra. Aj tých ďalších päť tisíc ľudí a bude nás viac!
Krehká je sloboda
Ako iste chápete, text ktorý ste si práve prečítali je fikciou. Avšak založenou na faktoch z minulosti. Nejako takto by vyzeral november 1989 keby som vtedy žil. Bojoval by som za slobodu a demokraciu. Stál by som na tom námestí s ďalšími tisíckami ľudí. A som presvedčení, že by bola medzi nimi aj moja rodina a priatelia.
Už však nemusíme. Sme slobodne žijúci ľudia v demokratickej krajine. Pretože sa to vtedy podarilo. Ja takto chcem žiť aj naďalej. Mám však pocit, že si dostatočne neuvedomujeme, že bez týchto dvoch práv/výsad/systémov/hodnôt/pravidiel/inštitúcii by nebol náš svet takým, ako ho poznáme teraz a preto by sme mohli o ne rýchlo prísť.
Žiadna slobodná voľba cestovania, názoru, presvedčenia, vierovyznania. Žiadna slobodná voľba! Výber vysokej školy podľa toho čo vás baví? Nie… Podľa príslušnosti vašej rodiny. Internet a všetky tie mobily by sme mali, pokrok nezastavíš. Veď aj v Severnej Kórei to všetko majú… Uber, AirBnB, nákup z Amazonu, Google. Všetko by to bolo pre nás len niečo abstraktné.
Neboli by sme súčasťou vyspelého sveta, korupcia by bola ešte väčšia ako je dnes a aj keď naše súdnictvo dobré nie je, bez demokracie by vlastne ani neexistovalo. Volebná účasť by síce bola takmer stopercentná, ale vo voľbách jednej strany. Žlto-biele Lady s nápisom VB, zašednuté paneláky, červené vlajky jedinej pravej nádeje nachádzajúcej sa smerom na východ od našich hraníc.
Nedokázal by som v takom svete žiť. Preto si uvedomujem, čo veľké dokázali všetci tí premrznutí ľudia pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi. Svojím postojom a odvahou. Robíte radi to čo vás baví a ste tým, kým ste sa rozhodli byť? Ste slobodní. A dnes je ten správny deň na to, aby sme si uvedomili, že to nie je samozrejmé a nemuselo to tak byť.
