Štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave by sa dalo prirovnať k jazde na húsenkovej dráhe. Prvé dva ročníky makáte ako fretky, je na vás vyvíjaný tlak. V treťom ročníku sa to ešte viac vystupňuje, kedy k „bežným“ činnostiam pribudne písanie bakalárky a zvládnutie regulérnych skúšok pred tými štátnymi. Štvrtý ročník môžem hodnotiť ako ten najlepší. A ten piaty?
Škola ako všedný doplnok pracovného týždňa
Po voľbe špecializácie sa človek začne viac formovať na oblasť, ktorú si zvolil. Samozrejme ak si dobre zvolil… Viac času na mimoškolské aktivity, (podľa mňa) zbytočné zápočty sa zmenia na vypracovanie seminárnych prác a prezentácií (pre mňa pozitívna zmena). Takto to bolo v akademickom roku 2015/2016, kedy sa vedenie fakulty, na ktorej študujem, rozhodlo organizovať inšpiratívne prednášky ľudí z podnikateľskej komunity. Hltal som to všetko ako divý. Dával som pozitívny feedback, mal som radosť zo školy. To sa odzrkadlilo aj na skúškach.
Pondelok
Takto dobre naladený s vervou v pridanú hodnotu navštevovania danej inštitúcie som v septembri 2016 po návrate z USA napochodoval do školy.
Prvý týždeň semestra, plný očakávania, predmety zneli zaujímavo. Prvá prednáška – „Personálny marketing? To bude super!“, vravím si. Biele slajdy PowerPointu s kopou textu z knihy prezentované čítajúcou prednášajúcou mi trhali zrak a uši nasledujúcu hodinu a pol a moje nadšenie z predchádzajúceho akademického roka sa pomaly rozplývalo. Dal som tomu šancu ešte asi dvakrát počas semestra. Čítať Trend som stíhal aj bez toho.
Na večernom cvičení z tohto predmetu v ten istý deň som Trend z poobedia dočítal a odchádzal som z neho o pol siedmej večer s témou na prezentáciou. Takto sa to opakovalo každý týždeň. Už bez tej témy na prezentáciu. Ešte že je Trend týždenník.
Po prednáške nasledovalo prvé cvičenie v zimnom semestri. Manažment kariéry a vzdelávania. S prihliadnutím na oblasť ktorú študujem (Perosnálny manažment) som sa zamyslel nad hodnotou, ktorú mi môže čas venovaný aktivitám tohto predmetu dať. Tak ako to robím pri každom predmete. Hybrid. Napadlo mi okamžite. Manažment kariéry, to sedí. Jednou z hlavných aktivít riadenia ľudských zdrojov je práve manažment kariéry. Tam som videl veľký prínos.
Ešte však ostával zvyšok názvu tohto nešťastného predmetu. Manažment vzdelávania. Vzdelávania? Out of topic. Napadlo mi okamžite 2. Nemám nič proti tomu rozšíriť si obzory, človek sa učí celý život a ja sa budem učiť celý život veľmi rád. V letnom semestri štvrtého ročníka som si ako voliteľný predmet zvolil Manažment kvality z Katedry manažmentu výroby a logistiky. Out of topic level Pro. Dal som tomu teda šancu.
Po oboznámení sa s obsahom cvičení vo forme vypracovania projektu vzdelávania pre manažéra v zdravotníctve (projekt mal mať teoretickú a praktickú časť) som sa potešil, fajn. Je dôležité uviesť, že sme pracovali v dvoch tímoch asi po 10 ľudí, v ktorom každý z nás mal na starosti vypracovať rôzne témy. V rámci neobmedzovania tvorivosti by som bol rád, keby tu hranice formy výstupu projektu skončili. Bohužiaľ. Minimálne 15 strán teoretickej časti každý člen tímu a vypracovanie pätnástich bodov k praktickej časti, každý na jednu A4 stranu, znelo zadanie. Prezentovanie praktickej časti na posledných dvoch prednáškach.
Čo mi na tom prekáža? Zo sľubne vyzerajúceho konceptu práce na cvičení z predmetu Manažment kariéry a vzdelávania sa kvôli nezmyselnému obmedzeniu minimálneho rozsahu vykľula byrokracia, ktorú každý vypracoval zaručeným „Crtl+C/Ctrl+V štýlom“ zo zdrojových stránok na nete. K tomu sa pridali absolútne nekompatibilné komunikačné nástroje vyučujúcej s dešifrujúcimi nástrojmi komunikačného obsahu každého člena krúžku. A nulová pridaná hodnota bola na svete. Prednáška bola v utorok.
Utorok
Tak ako sa dieťa naučí, že horúca plocha je horúca vždy a nie je nutné sa o tom opakovane presviedčať, tak som sa aj ja naučil, že zimný semester 2016 mi veľa hodnoty neprinesie. O tom ma presvedčil už pondelok. A tak som sa v utorok ráno pobral do školy s Trendom malou nádejou. Mal som pred sebou dve prednášky. Jednu z Manažmentu nudy a strateného času a druhú z Pracovného práva.
V súdnictve a práve skúsená Katarína Bartalská hovorila o zaujímavých právnych prípadoch, veľmi zrozumiteľne vysvetľovala zákony a pre mňa sa stala jej prednáška jednou z najprínosnejších za celé štúdium na VŠ.
Utorky ráno boli fajn. Hlavne potom, keď som na ďalšiu prednášku z predmetu „čím viac strán, tým lepšie“ prestal chodiť po druhom týždni. O nič som neprišiel, práve naopak, chodil som do práce.
Streda
Ráno znovu prednáška. Názov predmetu dlhý – Medzinárodný manažment a medzinárodné podnikanie. Môže sa to zdať ako ďalší out of topic predmet, ale pre Fakultu podnikového manažmentu celkom príznačný. Sedím tam, pár minút počúvam a zisťujem, že svetlá výnimka sa našla. Zaujímavé prezentovanie, aktuálne témy, videá z TEDxu a otvorená diskusia. Ešte aj nudtné teoretické omáčky dokázala Katarína Prochádzková podať zaujímavo, čo viedlo k ich bezproblémovému zapamätaniu. A určite som nebol jediný. Naozaj rád som sa tam vracal.
Cvičenia boli ešte lepšie. Ja som mal šťastie na Richarda Bednára. V start-upovej komunite celkom známeho chalana, ktorý vie čo robí. Vo všetkom čo robí. Bolo to vidieť aj na cvičeniach. Diskusie na aktuálne témy striedali zaujímavé úlohy. Taktiež dokázal vysvetliť teoretické nutnosti spôsobom, vďaka ktorému som sa na zápočet učil asi len dve hodiny.
Štvrtok
Bol celkom luxus mať školu do stredy. Po dvoch rokoch sa však štvrtok vrátil do môjho rozvrhu. Nesťažoval som sa. Vyplnil ho totiž predmet Natálie Tariškovej – Balanced Score Card v riadení ľudských zdrojov. Vedel som o ňom už trochu skôr, keďže p. Tarišková je moja „spolubojovníčka“ (rozumej vedúca) diplomovej práce. A bol to navyše voliteľný predmet. A keďže to bol voliteľný predmet, tak som googlil. Snažil som sa zistiť, čo BSC znamená vo všeobecnosti a na základe toho vydedukovať aplikovateľnosť na HR. Nepodarilo sa mi prísť na nič prevratné.
Postupne mi však hodiny tohto predmetu všetko objasnili. Naučil som sa čítať stratégiu riadenia ľudských zdrojov konkrétnej spoločnosti z jej finančných výkazov, výročných správ a správ o firme. Formou prezentácie seminárky. Spoločnosti, ktorú som si sám vybral. V pamäti mi utkvela jedna veta, ktorú nám Natália Tarišková povedala na začiatku semestra. Chcela, aby sme si zvolili firmu z takej oblasti, ku ktorej máme blízko, pretože vtedy nás to bude baviť a len vtedy to spravíme kvalitne a s nasadením. Pre úplnosť seminárky nám zadala len jej základné piliere, ktorých sme sa pri práci mali držať. Ostatné nechala na nás. Podľa jej slov boli tie práce vynikajúce. Vysoká pridaná hodnota. Všetkého.
Piatok som školu nemal. Tam nie je čo hodnotiť.
„Už to nejako vydržíme…“
Predchádzajúcim popisom môjho študijného pracovného týždňa, s malými výnimkami sviatkov, opakujúceho sa od 26. septembra do 22. decembra 2016 som sa snažil naznačiť to, že kvalita výučby čohokoľvek do veľkej miery závisí od vyučujúceho (aspoň teda na vysokej škole). Predmety, ktoré boli úplná strata času sa od predmetov, ktoré boli výborné a naučili ma veľa nového líšili jedným parametrom – vyučujúcim/vyučujúcimi. Pondelkové čítanie Trendu a kníh na cvičeniach v stredu nastať nemohlo, pretože bola vedená diskusia o úspechoch a zlyhaniach start-upov až po voľby prezidenta USA. Stredajšia a štvrtková vzájomná angažovanosť študentov a učiteľa na cvičeniach bola pre pondelky neznáma. Vysoká pridaná hodnota utorkovej rannej prednášky striedala zápornú pridanú hodnotu tej doobedňajšej. Naozaj ako na húsenkovej dráhe.
Pre objektívnosť treba uviesť, že počet kvalitne vyučovaných predmetov prevyšoval počet tých, povedzme, nudnejších. Aj napriek tomu v mojom krúžku panovala nálada absolútnej straty času v škole. Je to logické. Negatívny zážitok akéhokoľvek druhu zanechá v našich hlavách silnejšiu stopu ako pozitívny. Navyše, pozitívny zážitok musí vyvolať silnejší podnet a emóciu, aby sme si ho zapamätali. A tak sa raz stalo toto…
Jeden tmavý pondelkový podvečer v škole som si povzdychol nad nasledujúcou nutnou stratou času (cvičenia z predmetov Manažment kariéry a vzdelávania a Personálny marketing). Môj smútok očividne zdieľali aj ostatní členovia krúžku, pretože sa zrazu ozvala veta: „už to nejako vydržíme…“. Veta, ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad celým semestrom, nad fungovaním systému našej školy, nad učiteľmi a vlastne sa stala dôvodom toho, prečo píšem tento text.
To naozaj musíme posledný ročník už len vydržať? Nemám mať žiadne očakávania? Nemám očakávať, že mi štúdium v poslednom ročníku vysokej školy, ktorý má byť vyvrcholením spanilej púte prípravy na profesionálny život po nej, prinesie viac ako 75%-tnú efektivitu (kvalitne vyučované predmety vs. tie ostatné)? Aká je kvalita a (mnou obľúbené slovné spojenie) pridaná hodnota vyučovania, keď mám posledný ročník školy už len vydržať?!
Niekto by mohol argumentovať, že v poslednom ročníku mám písať diplomovú prácu a práca na nej má byť gro piateho ročníka vysokej školy.. V takom prípade by ale mal mať aj zimný semester formu toho letného, ktorý je len s dvoma predmetmi. Alebo ako ideálny stav sa mi zdá posledný ročník úplne bez predmetov. Veď keď mám pracovať len na diplomovke, tak stačí, aby som chodil raz do týždňa na hodinové konzultácie.
Ako zadarmo…
Za verejné vysoké školy sa na Slovensku neplatí. Aj napriek tomu je však možné na študentov nazerať ako na spotrebiteľov výsledkov práce pedagógov. Bez študentov by neboli školy, bez škôl študenti a ani bez ničoho z toho by neboli učitelia. Vzájomná symbióza. Závislosť, dalo by sa povedať.
Nie som pedagogický odborník, takže mi neprináleží hodnotiť odbornosť výučby učiteľov. Ako „konzument“ služby, ktorá je výstupom ich práce však môžem, a mám na to právo, hodnotiť kvalitu. Za kvalitu nepovažujem nasadenie učiteľa pri výkone jeho práce. Som presvedčený o tom, že každý z nich robí svoju prácu najlepšie ako vie. Kvalitné vyučovanie je podľa mňa také, ktoré je vykonávané modernými metódami, ľudským prístupom (za asistencie zdravého sedliackeho rozumu) s dôrazom na aktuálnosť, t.j. malo by sa čo najmenej podobať vyučovaniu z 80. a 90. rokov MINULÉHO storočia.
Nazvime to „učenie po svojom“. V porovnaní so stredoškolskými a učiteľmi na základných školách, majú vysokoškolskí učitelia voľbu prístupu k vykonávaniu ich práce vo svojich rukách v najväčšej miere. Nemusia sa tak striktne držať nalinajkovaných osnov ako ich kolegovia z nižšieho školstva. Vysokoškolská pôda je ako stvorená pre tvorivosť a otvorenosť. Mladí odhodlaní ľudia s rovnakými záujmami a vzdelaní pedagogickí profesionáli. Pre mňa vysoká škola skrýva obrovský potenciál práve vďaka tomuto combu. A nie je nič horšie, ako jeho zabíjanie (nebodaj vedomé potláčanie) prístupom oboch strán. Klišé „česť výnimkám“ v tomto prípade platí horibilne!
Samoštúdium na vysokej škole
Už teraz viem, že vďaka štúdiu na vysokej škole som získal mnoho dôležitého do svojho života. Práca a s ňou spojené skúsenosti, široký rozhľad a zistil som, čo chcem v živote robiť. Život v hlavnom meste a vďaka tomu súkromný život na vyššom a lepšom leveli.
A čo vedomosti? Nuž. V prípade vedomostí som to po určitej dobe zobral do svojich rúk a tým sa moje štúdium prakticky rozdelilo na dve časti – to čo potrebujem vedieť do školy a to čo potrebujem vedieť pre svoj rozvoj. Prienik týchto dvoch oblastí počas deviatich semestrov nastal málokedy. A to by tak byť nemalo.
Rád by som po skončení školy nehodnotil len to, či bolo štúdium na Ekonomickej univerzite veľká alebo nie až taká veľká strata času. Želám si, aby som nemusel posledný ročník štúdia už len vydržať.
Mám pred sebou ešte jeden semester, tak snáď…
Ak sa ti rozhovor páčil, do boxu nižšie zadaj svoj email a každý ďalší nový článok dostaneš medzi prvými ;).
